Selektívny mutizmus je zriedkavá psychologická porucha, ktorá zvyčajne postihuje deti vo veku od 2 do 5 rokov, ktorá sa vyskytuje častejšie u dievčat. Deti s touto poruchou môžu komunikovať iba s ľuďmi, ktorí sú im blízki a majú ťažkosti s rozhovorom s inými deťmi, učiteľmi alebo dokonca členmi rodiny.
Diagnóza selektívneho mutizmu sa zvyčajne stanovuje po 3. roku života, pretože od tohto veku má dieťa už vyvinutú rečovú kapacitu a začína mať ťažkosti pri vykonávaní niektorých sociálnych aktivít. Dieťa zvyčajne dokáže veľmi dobre komunikovať s rodičmi, súrodencami a blízkymi bratrancami, má však ťažkosti s rozhovormi s ostatnými ľuďmi, rovnako ako s nadviazaním očného kontaktu, a môže byť dosť úzkostlivé.
Je dôležité, aby bol selektívny mutizmus identifikovaný a liečený pomocou psychológa a psychiatra, pretože týmto spôsobom je možné zistiť, či existuje nejaký ďalší súvisiaci problém, ktorý môže spôsobiť poruchu, ako sú problémy so sluchom alebo poruchy mozgu, čo umožňuje lepšie prispôsobiť typ liečby.
Hlavné črty selektívneho mutizmu
Dieťa so selektívnym mutizmom je schopné dobre komunikovať v rodinnom prostredí, má však ťažkosti v prostredí s neznámymi ľuďmi, v ktorom má pocit, že je pozorované jeho správanie. Niektoré charakteristiky, ktoré pomáhajú identifikovať selektívny mutizmus, sú:
- Problémy s interakciou s ostatnými deťmi;
- Nedostatočná komunikácia s učiteľmi;
- Ťažkosti s vyjadrovaním, dokonca aj prostredníctvom gest;
- Nadmerná plachosť;
- Sociálna izolácia;
- Ťažkosti ísť na toaletu v neznámom prostredí, vycikať sa z nohavíc alebo sa najesť v škole.
Napriek častejšiemu výskytu u detí možno selektívny mutizmus spoznať aj u dospelých, ktorý sa v týchto prípadoch nazýva sociálna fóbia, pri ktorej sa človek cíti dosť znepokojený v bežných každodenných situáciách, napríklad pri jedení na verejnosti. uvažovať o nadviazaní určitého druhu komunikácie. Naučte sa, ako identifikovať sociálnu fóbiu.
Prečo sa to deje
Selektívny mutizmus nemá konkrétnu príčinu, môžu ho však vyvolať niektoré situácie, ktoré môžu súvisieť s negatívnou skúsenosťou alebo traumou, ktorú si dieťa prežilo, ako napríklad vstup do novej školy, život vo veľmi ochrannom rodinnom prostredí alebo majúcich veľmi autoritatívnych rodičov.
Okrem toho môže vývoj tejto poruchy súvisieť s genetickými faktormi, pretože sa častejšie vyskytuje u detí, ktorých rodičia majú emočné poruchy a / alebo poruchy správania, alebo súvisí s osobnostnými vlastnosťami dieťaťa, ako je hanba, nadmerné obavy, strach a pripútanosť napr.
Túto situáciu môže ovplyvniť aj začiatok školského života alebo zmena mesta či krajiny napríklad v dôsledku kultúrneho šoku. V týchto prípadoch je však dôležité sledovať vývoj dieťaťa, pretože nedostatok komunikácie často nie je spôsobený selektívnym mutizmom, ale skôr zodpovedá obdobiu adaptácie dieťaťa na nové prostredie. Preto, aby sa dal považovať za mutizmus, je potrebné, aby charakteristiky tejto zmeny boli prítomné pred zmenou alebo aby trvali v priemere 1 mesiac.
Ako sa liečba vykonáva
Liečba selektívneho mutizmu pozostáva z psychoterapeutických sedení, na ktorých psychológ okrem skúmania techník, ktoré hodnotia jeho správanie, načrtáva stratégie, ktoré stimulujú komunikáciu dieťaťa. Psychológ tak dokáže dosiahnuť, aby sa dieťa v prostredí cítilo príjemnejšie, aby bola zvýhodnená jeho komunikácia.
V niektorých prípadoch môže psychológ odporučiť, aby dieťa sprevádzal aj detský psychiater alebo aby sa konali stretnutia s rodinou.
Psychológ navyše vedie rodičov tak, aby sa liečba naďalej stimulovala doma, a odporúča rodičom, aby:
- Nenúťte dieťa do reči;
- Vyvarujte sa odpovedí za dieťa;
- Chvála, keď dieťa preukáže pokrok v komunikačných schopnostiach;
- Podporujte dieťa v tom, aby robilo veci, ktoré sú náročnejšie, napríklad kupuje chlieb;
- Urobte dieťaťu pohodlie v okolí, aby ste predišli pocitu, že je stredobodom pozornosti.
Týmto spôsobom je možné, aby dieťa získalo väčšiu dôveru v komunikáciu a nebolo mu tak nepríjemne v cudzom prostredí.
Ak neexistuje žiadna odpoveď na liečbu alebo zjavné zlepšenia, psychiater môže naznačiť použitie selektívnych inhibítorov spätného vychytávania serotonínu, SSRI, ktoré pôsobia na mozog. Tieto lieky by sa mali používať iba s vedením lekára a vo veľmi dobre vyhodnotených prípadoch, pretože nie je veľa štúdií, ktoré by dokazovali ich účinok na liečbu detí s touto poruchou.
Bola táto informácia nápomocná?
Áno nie
Váš názor je dôležitý! Sem napíšte, ako môžeme vylepšiť náš text:
Nejaké otázky? Kliknutím sem získate odpoveď.
E-mail, na ktorý chcete dostať odpoveď:
Skontrolujte potvrdzovací e-mail, ktorý sme vám poslali.
Tvoje meno:
Dôvod návštevy:
--- Vyberte si dôvod --- ChorobaŽite lepšiePomôžte inej osobeZískajte vedomosti
Ste zdravotnícky pracovník?
NieFyzikFarmaceutický sestrička Výživový poradcaBiomedicínskyFyzioterapeutKozmetička Iné
Bibliografia
- MELO, Sara Isabel C. Selektívny mutizmus: projekt Chatterbox. Diplomová práca, 2016. ISPA - Instituto Universitário.
- PEIXOTO, Ana Cláudia A.; CAROLI, Andréa Lúcia G.; MARIAMA, Silvia Regina. Selektívny mutizmus: prípadová štúdia s interdisciplinárnym prístupom. Brazilian Journal of Cognitive Therapies. Diel 13. 1. vydanie; 5. - 11. 2017
- SELEKTÍVNE VZDELÁVANIE MUTIZMU. Čo je selektívny mutizmus?. Dostupné v: . Prístup k 8. máju 2020
